Planeta pre Pantanov

7. kapitola

OTÁZKY A POCHYBNOSTI

Pri raňajkách bol Komov veľmi zhovorčivý. Vyzeral, akoby v noci vôbec nespal, oči mal červené, líca vpadnuté, no bol veselý a podnietený. Nalieval sa tuhým čajom a vykladal nám svoje predbežné názory a závery.

Podľa jeho slov teraz už neboli nijaké pochybnosti, že domorodci podrobili chlapcov organizmus veľmi radikálnym zmenám. Prejavili sa ako prekvapujúco smelí a skúsení experimentátori: zmenili jeho fyziológiu a sčasti aj anatómiu, nesmierne rozšírili aktívnu oblasť jeho mozgu a vybavili ho novými fyziologickými mechanizmami. Rozvinúť tieto mechanizmy na základe obyčajného ľudského organizmu sa z hľadiska súčasnej pozemskej vedy zdá nateraz nemožné. Cieľ týchto anatomicko-fyziologických zmien je možno zrejmý na prvý pohľad: domorodci sa jednoducho usilovali prispôsobiť bezmocné ľudské mláďa celkom neľudským existenčným podmienkam na tejto planéte. Nie je celkom jasné, prečo tak vážne zasiahli do činnosti centrálnej nervovej sústavy. Dá sa, pravda, pripustiť, že sa im to podarilo náhodou ako vedľajší dôsledok anatomicko-fyziologických zmien. No možno využili rezervy ľudského mozgu cieľavedome. V tom prípade môžeme postaviť niekoľko hypotéz. Napríklad, že sa usilovali zachovať u Malého všetky jeho spomienky a dojmy z dojčenského veku, aby mu uľahčili spätnú adaptáciu, ak by sa znova dostal do ľudskej spoločnosti. Naozaj, Malý sa s nami prekvapujúco ľahko zblížil a nevidí v nás ani obludy ani netvorov. No nie je vylúčené, že ohromná pamäť Malého a fenomenálny rozvoj jeho zvukoreprodukčných centier je zasa len vedľajším produktom práce domorodcov na jeho mozgu. Možno sa domorodci predovšetkým usilovali vytvoriť medzi sebou a Malého centrálnou nervovou sústavou pevné psychické spojenie. Je veľmi pravdepodobné, že takéto spojenie existuje. V každom prípade ťažko sa dajú ináč vysvetliť také fakty, ako je spontánny — nelogický — vznik odpovedí na otázky u Malého; ďalej okamžité splnenie všetkých uvedomelých, ale i neuvedomelých želaní Malého; alebo napríklad pripútanosť Malého k tejto oblasti planéty. S tým pravdepodobne súvisí aj silné psychické napätie, v akom sa Malý nachádza v súvislosti s príchodom ľudí na túto planétu. Sám Malý nie je schopný vysvetliť, prečo mu vlastne ľudia prekážajú. Zrejme neprekážame jemu, ale domorodcom. A tu sa dostávame k otázke podstaty domorodcov.

Jednoduchá logika nás núti predpokladať, že domorodci sú bytosťami alebo mikroskopickými alebo gigantickými — tak či onak, celkom odlišnými od fyzických rozmerov Malého. Práve preto ich a ich prejavy vníma Malý ako živel, ako časť prírody, obklopujúcej ho od detstva. („Keď som sa ho spýtal na fúzy, Malý dosť ľahostajne povedal, že fúzy vidí prvý raz, no dennodenne vidí niečo po prvý raz. Slová na pomenovanie podobných javov sme nevedeli nájsť.“) On, Komov, skôr predpokladá, že domorodci sú nejaké gigantické superorganizmy, nesmierne vzdialené ako od humanoidov, tak i od nehumanoidných štruktúr, s akými sa človek stretával doteraz. Predbežne vieme o nich smiešne málo. Videli sme fantastické konštrukcie (alebo tvary?) nad obzorom, ktoré sa zjavujú a miznú nepochybne v súvislosti s návštevami Malého. Počuli sme zvuky, ktoré vydával Malý pri opise svojho „domova“ a ktoré sa nedajú s ničím asociovať. Pochopili sme, že domorodci sú na nesmierne vysokom stupni teoretických a praktických vedomostí, ak máme usudzovať podľa toho, na čo vedeli zmeniť obyčajné ľudské mláďa. A to je všetko. Predbežne máme málo otázok, aj keď tieto otázky sú, pravdaže, základné. Prečo domorodci zachránili Malého a starajú sa oňho, prečo vôbec prejavili o neho záujem, čo ich po ňom? Odkiaľ poznajú ľudí, a pritom nie zle, vyznajú sa v základoch ich psychológie a sociológie? Prečo pri tom všetkom tak dôsledne odmietajú stýkať sa s ľuďmi? Ako zlúčiť ich navidomoči vysokú úroveň vedomostí s tým, že tu vôbec nie sú stopy po aspoň nejakej rozumnej činnosti? Alebo je terajší žalostný stav planéty práve výsledkom tejto činnosti? Alebo je tento stav žalostný len z nášho hľadiska? A to sú vlastne všetky základné otázky. On, Komov, má o tom aké-také názory, no nazdáva sa, že hovoriť o nich je ešte predčasné.

Tak či tak, je jasné, že náš objav je objavom prvoradej dôležitosti a treba ho nevyhnutne realizovať, no realizácia je možná len prostredníctvom Malého. Čoskoro má dôjsť mentoskopická a iná špeciálna technika. Budeme ju môcť stopercentne využiť len v tom prípade, ak nám Malý bude celkom dôverovať, ba čo viac, ak nás bude dostatočne silne potrebovať.

— Rozhodol som sa, že ja dnes už s ním nenadviažem styk, — povedal Komov a odtisol prázdny pohár. — Dnes je rad na vás. Stas, vy mu ukážete svojho Toma. Maja, vy sa s ním zahráte s loptou a povozíte ho na raketovom klzáku. Neokúňajte sa s ním, deti, správajte sa veselšie, prostejšie! Predstavte si, že je to váš mladší braček — zázračné dieťa… Jakov, vy budete musieť mať službu. Napokon, sami ste ju zaviedli… No a keby sa Malý dostal i k vám, pozbierajte všetky sily a dovoľte mu, aby vás zaťahal za bokombrady — ohromne ho zaujímajú. A ja sa pritajím ako pavúk a budem to všetko pozorovať a registrovať. Preto, mládež, ráčte sa vyzbrojiť „tretím okom“. Keby sa Malý spytoval na mňa, povedzte, že rozmýšľam. Spievajte mu piesne, ukážte mu kino… Predveďte mu počítací stroj, Stas, porozprávajte mu, ako pracuje, skúste počítať s ním opreteky. Myslím, že vás tu čaká isté prekvapenie… A nech sa čo najviac vypytuje, čo najviac. Čím viac, tým lepšie… Na miesta, deti, rozumeli ste, na miesta!

Vyskočil a zmizol. Pozreli sme jeden na druhého.

— Máte nejaké otázky, kybernetický technik? — spýtala sa Majka. Znelo to chladne, takmer nepriateľsky. Boli to jej prvé slová za celé ráno. Ba dnes sa so mnou ani nezvítala.

— Nie, ubytovateľka, — povedal som. — Nemám otázky, ubytovateľka. Vidím vás, no nepočujem.

— Prirodzene, všetko je v poriadku, — zadumane prehovoril Vanderhose. — Bokombrád mi nie je ľúto. Ale!

— Veď práve, — povedala Majka a vstala. — Ale!

— Chcem povedať, — pokračoval Vanderhose, — že včera večer prišiel rádiogram od Gorbovského. Veľmi delikátne, no celkom jednoznačne žiadal Komova, aby netrval na kontakte. A znova naznačil, že by sa rád pripojil k nám.

— A čo Komov? — spýtal som sa. Vanderhose zaklonil hlavu a hladkajúc si ľavú bokombradu, pozrel na mňa ponad špičku nosa. — Vyjadril sa o tom neúctivo, — povedal. — Pravdaže, len ústne. A odpovedal v tom zmysle, že ďakuje za radu.

— No a? — spýtal som sa. Veľmi rád by som si obzrel Gorbovského. Nikdy som ho poriadne nevidel.

— A to je všetko, — uzavrel Vanderhose a vstal. S Majkou sme sa pobrali do skladišťa. Tam sme vyhľadali a pripevnili si na čelá široké listové obruče s „tretím okom“ — veď viete, to sú tie prenosné televízne vysielačky pre samostatných prieskumníkov. Dá sa nimi vysielať vizuálna a akustická informácia, všetko, čo vidí a počuje sám prieskumník. Jednoduchá, no dômyselná vecička, celkom nedávno ju začali zaraďovať do výstroja ER. Museli sme sa trochu potrápiť, kým sme si prispôsobili obruče, aby nás netlačili na sluchách a nepadali nám na koreň nosa a aby kapucňa netienila objektív. Strúhal som pritom zúfalé vtipy, všelijako som provokoval Majku, aby si zažartovala na moju adresu a vôbec, priam som sa šiel pretrhnúť, len aby som ju trochu rozkýval. Všetko márne, Majka sa mračila ďalej, vôbec nereagovala, alebo odpovedala úsečne. U Majky to býva, tieto záchvaty svetabôľu, a v takých prípadoch je najlepšie nechať ju na pokoji. No teraz sa mi zdalo, že Majka nemá len svetobôľ, ale sa hnevá, a to práve na mňa; ktovieprečo som sa cítil vinný pred ňou a nijako som nevedel, čo robiť.

Majka sa pobrala do svojej kabíny pohľadať loptu a ja som šiel vypustiť Toma na slobodu a vyhnať ho na pristávaciu plochu. Slnko už vyšlo, nočný mráz sa zmiernil, no aj tak bolo ešte veľmi zima. Nos mi hneď skrehol. Navyše od oceána vial ľahký, no veľmi štipľavý vetrík. Malého nebolo nikde vidieť.