Planeta pre Pantanov

Komov mi roztržito poďakoval kývnutím hlavy, vzal do rúk pohár s vareným vínom, nachýlil tvár a začal hlasno chlípať. Postenkával, lebo nápoj ho popálil, no odfukoval s pôžitkom.

— A pôda je tu drobivá, — pokračovala Majka, — neuniesla by také konštrukcie. Veď to sú desiatky a možno i stovky tisíc ton!

— Áno, — prisvedčil Komov a s klepnutím postavil pohár na stôl. — Škoda reči, je to naozaj čudné. — Mocne si pošúchal dlane. — Premrzol som ako pes, — prehodil. Bol ani vymenený — rumenný, s červeným nosom, žičlivý, oči sa mu veselo ligotali. — Je to čudné, kamaráti. Ale toto ešte nie je najčudnejšie — napokon, vari je málo čudného na cudzích planétach? — Zvalil sa do kresla a vystrel nohy. — Viete, dnes ma ťažko dačo prekvapí. Za tie štyri hodiny som sa napočúval také veci… Niektoré, pravdaže, bude treba prekontrolovať. No sú tu dva základné fakty, ktoré sú už teraz takrečeno nad slnko jasnejšie. Po prvé: Malý… volá sa Malý… naučil sa už plynne hovoriť a rozumie prakticky všetko, čo mu vravia. Pritom je to chlapec, ktorý sa za celý svoj uvedomelý život vôbec nestýkal s ľuďmi!

— Čo znamená plynne? — neveriacky sa spýtala Majka. — Po štyroch hodinách učenia — a plynne?

— Áno, po štyroch hodinách učenia celkom plynne! — triumfálne povedal Komov. — Ale to je ešte len po prvé. Po druhé, Malý žije v hlbokom presvedčení, že je jediným obyvateľom tejto planéty.

Nepochopili sme.

— Prečo jediný? — spýtal som sa. — Aký jediný?

— Malý je hlboko presvedčený, — s dôrazom zopakoval Komov, — že na tejto planéte okrem neho nie je ani jeden rozumný domorodec.

Zavládlo mlčanie. Komov vstal.

— Máme veľa práce, — povedal. — Zajtra ráno chce k nám Malý prísť na oficiálnu návštevu.

6. kapitola

NEĽUDIA A OTÁZKY

Pracovali sme celú noc. V jedálni sme skonštruovali improvizovaný diagnoster s indikátorom emócií. Ja a Vanderhose sme ho dali dokopy doslovne z ničoho. Zhotovili sme prístrojček nízkovýkonný, chatrný, s nevýraznou citlivosťou, no niektoré fyziologické parametre meral viac-menej uspokojivo, a pokiaľ ide o indikátor, zaznamenával len tri základné pozície: veľmi výrazné záporné emócie (červená žiarovka na pulte), veľmi výrazné kladné emócie (zelená žiarovka) a celá ostatná emocionálna škála (biela žiarovka). Nuž ale čo sme mali robiť? V zdravotníckom oddelení stál nádherný stabilný diagnoster, ale bolo nad slnko jasnejšie, že Malý by nesúhlasil, aby sa len tak z ničoho nič uložil do matne bieleho sarkofágu s masívnym hermetickým vekom. Do deviatej hodiny sme si so všetkým ako-tak poradili, keď tu sa v celej nástojčivosti vynoril problém, kto bude mať službu na stanovišti OAP.

Vanderhose ako kapitán lode, zodpovedajúci za bezpečnosť, nedotknuteľnosť a všeličo iné, kategoricky odmietol zrušiť túto službu. Majka, ktorá na stanovišti presedela celú druhú polovicu noci, kojila sa nádejou, že ona bude bezpochyby prítomná pri oficiálnej návšteve. No trpko sa sklamala. Vyšlo najavo, že len Vanderhose môže kvalifikovane pracovať s diagnosterom a udržiavať ho v činnosti — v hociktorej chvíli sa mu mohol pokaziť nastavovací mechanizmus — môžem iba ja. A nakoniec vyšlo najavo i to, že Komov pre akési veľmi závažné xenologické príčiny nechcel, aby sa na prvej besede s Malým zúčastnila žena. Slovom, Majka, bledá od zúrivosti, pobrala sa naspäť na stanovište, pričom ju Vanderhose nezabudol celkom chladnokrvne vyprevadiť popri pulte indikátora emócií, takže každý sa mohol presvedčiť, že indikátor funguje — červená žiarovka svietila, kým Majka nezmizla v chodbe. Napokon, na stanovišti OAP mohla počúvať, čo sa hovorí v jedálni, a to cez interkom so zosilňovačom.

O deviatej hodine pätnástich minútach palubného času vyšiel Komov na prostriedok jedálne a poobzeral sa. Všetko bolo hotové. Diagnoster bol nastavený a zapnutý, na stole sa pýšili misy s lahôdkami, osvetlenie bolo vyregulované na miestne denné svetlo. Komov stručne zopakoval inštrukcie, ako sa máme správať pri kontrole, zapol registrujúcu aparatúru a vyzval nás, aby sme zaujali svoje miesta. My s Komovom sme si sadli k stolu oproti dverám, Vanderhose sa vtisol za panel diagnostera a čakali sme.

Prišiel o deväť štyridsať palubného času.

Zastal vo dverách, ľavou rukou sa chytil verají a zohol pravú nohu. Takto stál asi minútu a zaradom si nás prezeral cez otvory svojej neživej masky. Bolo tak ticho, že som počul jeho dych — pravidelný, silný, ľahký, akoby pracoval dobre nastavený mechanizmus. Zblízka a pri jasnom svetle pôsobil ešte čudnejším dojmom. Všetko na ňom bolo čudné: i póza, na človeka neprirodzená a zároveň nenútená, i ligotavá, akoby lakom pokrytá zelenkasto belasá pokožka, i nepríjemná disproporcia v rozložení svalov a šliach, i nezvyčajne silné kolenné kĺby, i prekvapujúco úzke a dlhé chodidlá. Čudné bolo i to, že nebol až taký malý — asi ako Majka. I to, že na prstoch ľavej ruky nemal nechty. I to, že v pravej ruke zvieral hrsť čerstvých listov.

Napokon sa jeho pohľad zastavil na Vanderhosem. Pozeral naňho tak dlho a uprene, že mi prišla na um pochabá myšlienka: netuší Malý, akú funkciu má diagnoster? Ale náš odvážny kapitán si zohnutým prstom trochu nervózne našuchoril bokombrady a v rozpore s inštrukciami sa zľahka uklonil.

— Fenomenálne! — nahlas a zreteľne prehovoril Malý hlasom Vanderhoseho. Na indikátore zablikala zelená žiarovka.

Kapitán si zasa nervózne našuchoril bokombrady a podlízavo sa usmial. A vtom Malému ožila tvár a odmenil Vanderhoseho celou sériou strašných grimás, ktoré sa rýchlo striedali. Vanderhosemu vystúpil na čelo studený pot. Neviem, ako by sa to všetko skončilo, no Malý sa napokon odlepil od rámu dverí, prešmykol sa popri stene a zastal pri obrazovke videofónu.

— Čo je to? — spýtal sa.

— Videofón, — odpovedal Komov.

— Áno, — povedal Malý. — Všetko sa hýbe a pritom tam nič nie je. Obrazy.

— Tu je jedlo, — povedal Komov. — Nechceš sa najesť?

— Jedlo — osobitne? — čudne sa spýtal Malý a pristúpil k stolu. — Toto je jedlo? Nepodobá sa. Záhada.

— Na čo sa nepodobá?

— Na jedlo.

— Len ochutnaj, — poradil mu Komov a prisunul k nemu misu s pečivom.

Tu Malý odrazu klesol na kolená, vystrel ruky a otvoril ústa. Zarazene sme mlčali. Malý sa nehýbal, oči mal zatvorené. Trvalo to len niekoľko sekúnd, nato sa mäkko prevalil na chrbát, sadol si a ráznym pohybom rozhodil na dlážku pred sebou zgniavené listy. Tvárou mu znova prebehlo rytmické vlnenie. Rýchlymi a veľmi presnými dotykmi prstov začal presúvať lístky, pričom si zavše pomáhal i nohou. Ja a Komov sme sa nadvihli v kreslách a naťahujúc krk sme ho pozorovali. Listy akoby sa samy od seba ukladali do čudného vzoru, nepochybne súmerného, ktorý však nevyvolával nijaké asociácie. Malý na okamih zmeravel, a vtom jediným energickým pohybom zasa zhrnul listy do kôpky. Tvár mu znehybnela.

— Rozumiem, — prehovoril, — to je vaše jedlo. Ja tak nejem.

— Pozri, ako sa to robí, — povedal Komov. Vystrel ruku, vzal pečivo, náročky pomaly si ho zdvihol k ústam, opatrne odhryzol a začal demonštratívne žuť. Malému po mŕtvolnej tvári prebehla triaška.

— To sa nesmie! — takmer skríkol. — Nič sa nesmie brať rukami do úst. Bude zle!

— Len to skús, — povzbudzoval ho Komov, no vtom pozrel na diagnoster a zarazil sa. — Máš pravdu. Netreba. Čo budeme robiť?

Malý si kľukol na ľavú pätu a zvučným barytónom prehovoril:

— Svrček na peci. Hlúposť. Vysvetli mi ešte raz: kedy odtiaľto odídete?

— Teraz je to ťažko vysvetliť, — mäkko povedal Komov. — Veľmi, veľmi potrebujeme dozvedieť sa o tebe všetko. Ešte si predsa nič o sebe nepovedal. Keď sa o tebe všetko dozvieme, odídeme, ak budeš chcieť.

— Vieš o mne všetko, — povedal Malý Komovovým hlasom. — Ty vieš, ako som vznikol, ako som sa sem dostal. Vieš, prečo som k tebe prišiel. Vieš o mne všetko.